Aktuality

Verím, že sa Tartuffe zaradí ku kvalitným martinským inscenáciám

Rozhovor s Petrom Kočišom

Prvá premiéra sezóny sa nezadržateľne blíži, no do premiéry zostáva ešte pár týždňov. Ak sa jej už nemôžete dočkať, prinášame vám špeciálny pohľad do skúšobne Slovenského komorného divadla Martin – sprievodcom je herec Peter Kočiš, ktorý hosťuje v tomto divadle po prvý raz. V novej inscenácii Tartuffe stvárňuje postavu otca – muža, ktorý sa nechá úplne zmanipulovať. V rozhovore hovorí o tom, ako sa dostal k role, spolupráci s českým tvorivým tímom a prečo sú Molièrove témy manipulácie a ľudskej slabosti stále znepokojivo aktuálne.

Ide o vaše prvé hosťovanie v SKD Martin. Ako ste sa dostali k účinkovaniu v inscenácii Tartuffe a čo vás na tejto ponuke najviac zaujalo?

Bolo to pomerne jednoduché. Zavolal mi Robo Mankovecký – Manky – a povedal: „Kočík, Kočík, nechcel by si ísť k nám robiť Tartuffa?“ („Kočík“ prezývka Petra Kočiša z čias Vysokej školy múzických umení) Ja som mu odpovedal, že do Martina veľmi rád, keď na to bude čas. Aj keď to bolo náročné, nakoniec to vyšlo. Takže ma oslovil Robo a potom to už nabehlo veľmi rýchlo. Povedal mi, kto to bude robiť, ja som si o nich niečo pozrel, prečítal a naskočil som do skúšobného procesu, ktorý je pre mňa zatiaľ veľmi zaujímavý a inšpiratívny.

S Molièrom sa stretávate opakovane. Ako poslucháč VŠMU ste účinkovali v Lakomcovi (SND, 1986) a v trnavskej inscenácii Meštiak šľachticom (DJP Trnava, 2013), na ktorej taktiež pracovali českí divadelníci. Ako sa zmenil váš pohľad na Molièra od čias VŠMU až po dnešok?

Tak, Lakomec sa robil na Malej scéne SND. Tam sme skôr obdivovali herectvo pána Machatu, my sme tam boli tie malé postavičky, ale samozrejme, pre vysokoškolákov to bola veľmi zaujímavá skúsenosť. V Trnave sme to posunuli do súčasnosti, ale téma zostala všeplatná, pretože také Molièrove hry skrátka sú. A čo sa týka tohto skúšobného procesu, je to úplne iný pohľad, pretože ide skôr o autorskú vec Aničky a Borisa (Anna Klimešová, Boris Jedinák). Oni si na motívy Molièra a na základe toho, čo sme robili spoločne na workshopoch a improvizáciách, vybrali konkrétne veci. Inšpirovali sa klasickým príbehom a napísali hru o manipulácii, ale aj o tom, ako človek hľadá sám seba, ako sa ospravedlňuje pred sebou, keď urobí veci, ktoré nie sú úplne v poriadku. Zatiaľ to vyzerá veľmi zaujímavo, takže dúfam, že to dopadne dobre.

Ako podľa vás Molièrove témy a postavy komunikujú so súčasným divákom? Vedia byť stále aktuálne?

Ak sa nájde téma, tak samozrejme. V našom prípade ide o tému manipulácie – či už vedomej alebo nevedomej. A tú, žiaľbohu, vidíme okolo seba stále. Manipuluje sa verejná mienka, a dnes je to možno ešte jednoduchšie vďaka sociálnym sieťam, hoaxom a dezinformačným kanálom. Je až neuveriteľné, ako ľahko sa človek môže nechať ovplyvniť, ak sa nesnaží získať informácie z relevantných zdrojov. Vidíme to nielen v našej spoločnosti – nechcem to viazať len na Slovensko, ale aj v celej Európe a vo svete. Manipulácia je stále obľúbená a existujú na ňu veľmi sofistikované metódy a spôsoby. Keď sa človek obzrie okolo seba, často sa pristihne pri myšlienke: „Panebože, tento môj kamarát alebo známy bol úplne iný, ako môže takto meniť názor a tvrdiť úplné nezmysly?“ A pritom nejde len o konšpiračné teórie typu plochozemstvo či reptiliáni, ale aj o zjavné veci, ktoré sa spochybňujú, a ľudia sú ochotní prijať ich a tvrdiť, že je to úplne v poriadku. V tomto kontexte je Tartuffe stále aktuálny – ukazuje, ako človek dokáže manipulovať druhým do takej miery, že doslova poprie sám seba a stratí nielen majetok a rodinu, ale aj vlastnú identitu.

V recenzii na trnavskú inscenáciu Meštiak šľachticom recenzent Oleg Dlouhý spomenul, že vaši komediálni hrdinovia „vedia dýchať súčasnosťou“. Čo vás na postave otca, ktorého hráte v Tartuffovi zatiaľ zaujalo najviac?

Zaujala ma práve tá súčasnosť. V inscenácii parafrázujeme situácie, ktorých sme boli prednedávnom svedkami – napríklad to, čo sa dialo v rôznych televíziách, odchody redaktorov... Neviem, či to môžem prezradiť, ale moja postava bude redaktorom v televízii, ktorý sa stretáva s tou istou dilemou: jeho kolegovia na základe zásahu vedenia odišli, a on sa s väčšinou rozhodol zostať. Je to však človek, ktorý si uvedomuje, že asi to nie je úplne v poriadku. Naráža pritom na nepochopenie zo strany svojej mamy aj dcéry, no zároveň príde postava, ktorá ho podporuje a hovorí mu, že urobil dobre. Je prekvapujúce, že človek, ktorý je inteligentný, zdatný a má za sebou náročnú prácu – napríklad politické debaty – sa môže nechať ovplyvniť a zmanipulovať do takej miery, že sám seba presviedča, že jeho krok bol správny, aj keď hovorí, že sa niekedy nemôže pozrieť do zrkadla. Napriek tomu argumentuje tým, že stojí pri väčšine a dokonca sa dokáže vzoprieť vlastnej rodine. V konečnom dôsledku obviňuje blízkych z toho, že ho nechápu, hoci on sám nechápe, že majú právo mať svoj názor a postoj voči nemu taký, aký majú. Postoj, ktorý nie je celkom priateľský, a ktorý by on ako otec, manžel alebo syn očakával.

Ako sa práca na Tartuffovi líši od vašich predchádzajúcich rol?

V prvom rade v tom, že sme nezačali pracovať s textom, ktorý napísal Molière, ani s hotovým textom od iného autora či autorky. Od začiatku sme sa sústredili na odkrývanie charakterov, na to, aby sme sa vnímali nielen ako hereckí partneri, ale aj ako postavy. Veľakrát to bolo postavené na improvizácii – dostali sme zadanie situácie a pokyn, že chvíľu budeme mlčať, hádať sa, žiarliť... a my sme sa snažili cez to naznačiť témy, ktoré by sa mali v inscenácii objaviť. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože som sa v istom zmysle vrátil do čias, nechcem povedať priamo vysokej školy, ale do obdobia, keď sme pripravovali etudy, dostali sme dané okolnosti a museli sme ich naplniť. Teraz to bolo, samozrejme, s väčšími hereckými skúsenosťami, ale o to zaujímavejšie – často sme sa aj dobre zabavili a niektoré „múdrosti“, ktoré z nás počas skúšok vypadli, sa napokon objavia aj priamo v inscenácii.

Hosťovanie v novom divadle prináša vždy nové skúsenosti. Čo vám priniesol pobyt v SKD Martin?

Ja vždy hovorím, že človek nie je nikdy taký starý, aby sa nemohol naučiť niečo nové a pracovať s novými ľuďmi. Najmä ak má pocit, že vedia, prečo zvolili práve tento štýl a spôsob práce. Rozumejú sa tomu, nie je to iba tápanie, ale cieľavedomá práca. Rád pri práci spoznávam nových kolegov a kolegyne – a toto sú pre mňa noví ľudia, aj keď s Janou Oľhovou som už robil v televízii a vo filme, nie však v divadle. Ostatných som poznal len z predstavení martinského divadla, keď hosťovali na Novej scéne, alebo som si ich prišiel pozrieť priamo sem. Som preto veľmi rád, že som súčasťou nového kolektívu, v ktorom – aspoň za seba môžem povedať – vychádzame medzi sebou veľmi dobre. Dúfam, že to tak vnímajú aj oni. A poviem to na plné ústa: martinské divadlo má u mňa, ale myslím, že aj všeobecne, veľký kredit. Preto som sa tešil, že si tu zahrám. Keď idete do divadla, ktoré robí kvalitné inscenácie, veríte, že aj tá vaša sa medzi ne zaradí – a že diváci sa prídu pozrieť aj na Kočiša ako Orgona v Tartuffovi. Možno v trochu inak spracovanej verzii, ale verím, že v dobrom.

Máte nejaké divadelné tipy pre našich divákov? Čo zo zatiaľ videného vás zaujalo?

No tak Zem pamätá určite, ale aj Hráči. Bačova žena je taktiež veľmi zaujímavo spracovaná. Práve preto si myslím, že aj náš spôsob, akým pristupujeme k Tartuffovi, by sa mohol zaradiť medzi inscenácie, ktoré divákov zaujmú – aj napriek tomu, že nejde o klasiku.

Za rozhovor ďakuje Šimon Frolo

Manažér pre projekty a vzťahy s verejnosťou

05.11.2025 – 14:11