Aktuality 

Východisková bezradnosť je zdieľaná

Rozhovor s režisérom Lukášom Brutovským o pripravovanej inscenácii Vata! Vata! Vata cukrová!

Na začiatku decembra sa začal druhý skúšobný proces sezóny. Už pri prvej inscenácii (Tartuffe) sa často objavovali slová ako netradičný či tvorivý. Českí tvorcovia pracovali s klasickým textom ako s inšpiračným zdrojom pre novú inscenáciu. Druhý titul však v experimentovaní zachádza ešte ďalej. Žiadny text, niekoľko referenčných zdrojov, veľa nápadov, málo peňazí a chuť skúšať nové veci. Aká cukrová vata z tohto receptu vznikne? Prečítajte si v rozhovore s režisérom inscenácie Lukášom Brutovským. 

V jednom z našich predchádzajúcich rozhovorov si spomenul, že sa v autorskej tvorbe cítiš omnoho slobodnejšie a že ide aj o zábavnejší proces než pri práci so štandardnou predlohou. Ako momentálne vyzerajú skúšky inscenácie a v čom sa tento pocit slobody prejavuje?

Tentoraz sme sa rozhodli posunúť to ešte o úroveň ďalej. Kým v autorských inscenáciách v minulých sezónach sme pracovali s textami, ktoré som písal ja, teraz chceme ísť cestou kolektívnej tvorby. Text vzniká zo spoločných improvizácií na dané témy. Tie sa rodia zo spoločných rozhovorov mňa, dramaturga Mira Dacha a hercov, takže téma inscenácie sa formuje počas procesu. Miera slobody je veľmi veľká – občas dokonca zväzujúca. Nikdy nemáte istotu, že sa vám podarí prísť s niečím zmysluplným. Už pred dvomi sezónami sme chceli, aby Marián Amsler pripravil s naším súborom autorskú inscenáciu, no nakoniec prišiel s hotovým textom, z ktorého vznikla inscenácia Doma – všade – dobre – najlepšie. Vnímali sme to ako dlh aj ako metódu práce, ktorú sme si ešte nevyskúšali.

Aké témy a otázky sú pre Vatu! Vatu! Vatu cukrovú! kľúčové?

Momentálne máme niekoľko modelov – ciest, ktoré musíme preskúmať, no na začiatku stála veľmi všeobecná otázka: Ako by mala vyzerať ideálna inscenácia? – teda divácky atraktívna inscenácia. Je to pre nás provokatívna a zároveň zábavná téma.

Z akého impulzu vznikla potreba analyzovať očakávania divákov? Bol to konkrétny zážitok alebo skôr dlhodobejšia reflexia?

Vychádza to z viacerých zdrojov. Stretávame sa s tlmočenými či priamymi názormi divákov na dramaturgiu. Hovoria o tom, čo by v divadle radi videli, aké žánre im na repertoári chýbajú a čo si myslia, že doň už nepatrí. Jedna z ciest, ktoré momentálne preskúmavame, spočíva v otázke, či dokážeme vytvoriť inscenáciu, ktorú by diváci počas predstavenia spoluformovali – tak, aby sa na konci dalo povedať, že je to inscenácia, ktorú sami chceli vidieť.

Názov inscenácie, odkazujúci na sladkú cukrovinku, môže evokovať pouličné divadlo, cirkus či istú formu ľahkosti a hravosti. V akom duchu sa bude inscenácia niesť a do akej miery je tento názov ironický alebo zavádzajúci?

Vata evokuje prázdnotu či vyprázdnenosť. Cukrová vata je zároveň symbolom popkultúry či jarmočnosti. Náš dramaturg sa raz stretol s názorom, že ideálne divadlo by malo trvať 45 minút a na konci by mali diváci dostať nejaký benefit, napríklad cukrovú vatu. Pre mňa osobne cukrová vata nesie pocit akéhosi klamstva – sladkej, nafúknutej prázdnoty. Inscenáciu však nechceme stavať z elitárskeho pohľadu, skôr naopak. Máme ambíciu vytvoriť zábavné divadlo.

Viem, že ťa dlhodobo fascinuje aj myšlienka divadla bez hercov. V skúšobnom procese však zohrávajú výraznú úlohu, pretože sú súčasťou tvorivého tímu. Ako v tomto projekte pracuješ s ich prítomnosťou a akú úlohu má performer v kontexte tém, ktoré inscenácia otvára?

Snažil som sa vybrať hercov, ktorých by ich tento spôsob práce mohol zaujímať. Zatiaľ sa zdá, že sme sa nepomýlili. Pre mnohých z nás je to nové teritórium, učíme sa priamo v procese. Režisér musí aj pri práci s hotovým textom často predstierať, že vie viac, než v skutočnosti vie – hrá sa na jednookého medzi slepými. V tomto prípade je východisková bezradnosť zdieľaná.

Ide o veľmi slobodný proces kolektívnej tvorby. Ako pracujete s neistotou, ktorú tento spôsob práce prináša, a aké riziká v ňom vnímaš?

Neistotu zažívam v skúšobných obdobiach vždy – je to diagnóza. Vždy ide o to, aby sa premenila na tvorivosť. Verím, že sa nedostaneme do slepej uličky. Ako záložný plán máme ešte fragment ďalšej hry Jánosa Margittaia, ale to by bolo treba dopísať. Žartujem.

Za rozhovor ďakuje Šimon Frolo