Archív inscenácií SKD Martin

Rozhovor s režisérom Romanom Polákom pred premiérou Ivanova

Režisér Roman Polák (1957) začal spolupracovať s martinským DSNP (dnešným Slovenským komorným divadlom) v roku 1984. V období od 1. apríla 1988 do 20. februára 1990 stál na čele súboru ako umelecký šéf. Od 18. apríla 2006 pôsobí na poste riaditeľa Činohry SND. Ivanov je jeho dvadsiata réžia v martinskom divadle.

S Romanom Polákom som sa rozprávala po celodennej skúške, necelé tri týždne pred premiérou.

Dnes ste mali dlhú dvojfázovú skúšku. Ste unavený?
Únava zo skúšania je prirodzená. Keď je človek unavený - a to sa týka nielen režiséra, ale aj hercov - vtedy sa zrazu objaví niečo autentické zo života, ktorý je vo svojej komplexnosti nepostihnuteľný, a prichádzajú situácie, ktoré sú zvláštne a inšpirujúce.

Znamená to, že vás únava posúva ďalej?
Proces tvorby je veľmi zvláštny - odpudzujúci a zároveň príťažlivý. Pamätám si, ako som bol pred rokmi v tomto divadle plný energie a herečky a herci odchádzali zo skúšky vyčerpaní: niektorí plakali, iní zúrili, lebo som opakoval výstupy dvadsať-tridsaťkrát. Chcel som sa dopracovať k najväčšej možnej prirodzenosti a vždy som mal pocit, že keď sú ľudia najviac unavení, keď už nie sú schopní rozmýšľať a iba mechanicky vytvárajú mizanscény, vtedy je to najlepšie, najprirodzenejšie a herci odhalia viac, ako sú inokedy ochotní a schopní odhaliť. Únava naozaj motivuje
a mnohokrát sa pri nej objavia veci, ktoré by sme racionálnym pohľadom od stola neboli schopní identifikovať.

Ako si spomínate na inscenácie, ktoré pod vaším režijným vedením vznikli v osemdesiatych rokoch, predovšetkým na Baala a Dotyky a spojenia?
Inscenácií, ktoré stoja za zmienku, bolo viac. Nielen Baal a Dotyky a spojenia, ktoré mali to šťastie, že vznikli v správnej dobe a v správnej konštelácii ich videli správni ľudia, čím sa stali známejšími. Obdobie od roku 1984 do 1990, keď som bol režisérom martinského divadla, bolo zvláštne. Rád naň spomínam, ale nie so sentimentom, pretože pri všetkej tej zaujímavej práci bolo aj veľa depresie, smútku, pocitu uzavretosti v tomto meste a spoločnosti, uzavretosti v živote, ktorý sme vtedy žili.

S martinským divadlom ste nestratili kontakt ani neskôr.
Martinské divadlo je akousi zlatou niťou môjho režijného života. V deväťdesiatych rokoch sme urobili inscenácie, ktoré boli veľmi potrebné v dobe svojho vzniku, kedy veľa ľudí a politických skupín mávalo nad hlavami národnými zástavami. Inscenácie Horákovych textov Apokalypsa podľa Janka Kráľa alebo ...príď kráľovstvo Tvoje... o živote Ľudovíta Štúra boli objektívne: našu národnú minulosť neglorifikovali ani nezatracovali. Neskôr, v etape molièrovskej trilógie (Don(a) Juan(a), Striptíz Tartuffe, Úbohý Lakomec) sme sa začali trochu baviť a ironizovať seba samých aj svoje túžby.

Teraz režírujete Čechovovu hru Ivanov. Čo si o nej myslíte?
Čechov je zvláštym autorom. Na jednej strane ho vnímame ako hlbokého spisovateľa, ale zároveň ho mnohí považujú za nudného. On sám v podtitule označil Ivanova za komédiu napriek osudu hlavného hrdinu. My z jeho hry robíme také panoptikum života: komické a zároveň tragické, a tiež trochu šialené, pretože aj náš život je mierne šialený.

Akú ste zvolili koncepciu?
Je to akýsi stret kultúr. Už ma unavovalo, že Čechov sa vždy nejakým spôsobom lokalizuje do Ruska, čo môže istú časť publika odrádzať. Čechovov text som neprepisoval, ale pokúsil som sa vytvoriť stret rôznych kultúr, pretože v Rusku sa miešajú európska, ázijská a židovská kultúra. Je to akási križovatka kultúr (tak ako dnešná Európa), na ktorej by sme si snáď mohli uvedomiť, čo je v našom živote podstatné.

Čo vás dnes v divadle baví a zaujíma?
Pre mňa je v divadle zaujímavé to, čo je najpodstatnejšie aj v živote: medziľudské vzťahy, láska, nenávisť, túžba po moci, neha, agresivita - všetky kontrastné pocity, ktoré si ľudstvo nesie so sebou od okamihu, kedy sa začalo organizovať
do spoločenstva. Okrem toho ma zaujíma aj hra s formou - divadelná forma sa dnes uvoľnila a mňa baví, že sa s ňou môžem hrať.

Ako sa počas vašej kariéry zmenil váš pohľad na divadlo?
Keď som pred rokmi začínal v martinskom divadle, mal som pocit, že mám pred sebou svetlú budúcnosť svetového režiséra, že presahujem svoju súčasnosť a že realita, v ktorej žijem, je pre mňa priúzka. S týmto pocitom geniality som sa musel dlho vysporiadavať a postupne som si uvedomil, že v divadle je tento pocit zavádzajúci. Podstatné je mať v sebe schopnosť zorganizovať kolektív na to, aby niečo povedal svojim súkmeňovcom v prostredí, v ktorom žijú. Už nechcem dobyť svet, ale osloviť konkrétnych ľudí zo svojho prostredia. A dúfam, že som pochopil, čo je pokora.

Aký je váš názor na slovenské divadlo?
Slovenské divadlo je záhadný fenomén, lebo vzniklo skoro z ničoho. Naša divadelná tradícia je strašne mladá a vyvíjala sa veľkými skokmi vďaka divadelným osobnostiam. Mám pocit, že problém slovenského divadla nastal až po revolúcii, kedy sa celá spoločnosť odklonila od kultúry a jej zmyslu. Odvtedy nielen divadlo, ale celá kultúra zápasí o to, aby dokázala svoju zmysluplnosť a potrebnosť.

Stali ste sa riaditeľom Činohry SND. Aká je vaša priorita?
Chcem v národnom divadle vytvoriť trh osobností, aby tí, ktorí majú schopnosť osloviť ľudí, dostali aj možnosť ich osloviť. 

Zhovárala sa Monika Michnová