Národný dom

SKD Martin Náodný dom

Bol raz v Turčianskom Svätom Martine jeden DOM...

Po rozsiahlej rekonštrukcii bola 19. decembra 2008 slávnostne otvorená prvá scéna Slovenského komorného divadla - Národný dom v Martine. Povedomie o existencii tohto demokratického a polyfunkčného priestoru, ktorý patril v minulosti medzi najvýznamnejšie centrá kultúrneho, politického a sociálneho života, je v našej kultúre veľmi slabé. Národný dom nebol len lokálnym priestorom, kde sa hrávalo ochotnícke divadlo, organizovali besiedky či hral biliard. S touto „ľudovou" stavbou (postavenou formou spoluvlastníckych podielov) sa spája niekoľko jedinečností. Samozrejme, k iniciatíve postaviť takúto významnú inštitúciu prispeli isté skutočnosti.

Turčiansky Svätý Martin bol v druhej polovici 19. storočia centrom politického a kultúrneho života na Slovensku. Bol sídlom Matice slovenskej (1863), slovenského gymnázia (1867), Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku (1869), ktorý bol aj vydavateľstvom. Fungoval tu emancipačný a vzdelávací spolok slovenských žien Živena (1869), vychádzali Národnie noviny (1870). Roku 1872 tu vznikol Slovenský spevokol - demokratický spolok martinských ochotníkov, ktorý združoval ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Popri speve, ktorý mal byť podľa stanov jeho hlavnou činnosťou (hrať divadlo spolok povolené nemal), organizoval besedy a spoločenské podujatia. Divadlo sa však čoskoro stalo jeho hlavnou činnosťou. Po dokončení budovy Matice slovenskej dostali martinskí ochotníci priestory v jej národnej dvorane. Tam pôsobili až do násilného zavretia Matice slovenskej (1875). Odvtedy hrávali divadlo v nevyhovujúcich priestoroch martinských hostincov.

Po zrušení Matice slovenskej sa stále častejšie objavovali myšlienky o potrebe postaviť v Martine inštitúciu, ktorá by bola dôstojným priestorom pre slovenské divadlo a knižnicu. Po skonfiškovaní matičných zbierok ostali Slováci bez ústrednej inštitúcie, ktorá by sa okrem iného zaoberala aj zbieraním a opatrovaním národných literárnych pamiatok. A tak sa na podnet podpredsedu, režiséra a herca Slovenského spevokolu Andreja Sokolíka, ktorý vystúpil na zasadnutí Slovenského spevokolu 9. mája 1885, začalo uvažovať o postavení novej budovy. Správny výbor pre výstavbu Národného domu sa v Martine ustanovil 20. marca 1887, pod vedením advokáta a politika Matúša Dullu. Výbor požiadal slovenskú verejnosť o finančnú pomoc. Národné noviny uverejnili výzvu na získanie finančných prostriedkov formou spoluvlastníckych podielov vo výške 50 zlatých. Martinskí advokáti zostavili projekt stavby ako súkromno-podnikateľskú vec. Znamenalo to, že v prípade zákazu spolku sa nemohol jeho majetok (budova) zabaviť, ako sa to stalo s prvou matičnou budovou.

Svetozár Hurban Vajanský sa v článku Leto prichádza, uverejnenom v Národných novinách 29. marca 1887 snažil presvedčiť verejnosť a získať ju pre myšlienku stavby: „Podnik zamýšľaný je tak ďaleko od tieňa lokálnosti, jako olympické hry, jako Parthenon, jako chrám Spasiteľa, ačkoľvek prvé diali sa v Olympii, druhý stál v Aténach a tretí stojí nad riekou Moskvou. Ešte raz hovorím, že je to porovnanie veľmi malého s veľmi veľkým, ale to nevadí, aby porovnanie bolo verné a logicky správne. Pomerne k nášmu malému žitiu je Dom práve takou požiadavkou všenárodnou, jako oné inštitúcie boli požiadavkou veľkého života, veľkých bohatých národov. Ale i malý chce žiť svojím životom. Zdravé a široké pľúca suseda nepomôžu mojim úzkym - ja sám musím dýchať." Výzva sa neminula účinku a už po 9 mesiacoch sa prihlásilo 550 zlatovkových spoluvlastníkov, a to nielen z Turca. Úpisy pochádzali zo žúp z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. (Turiec 157, Dolná zem a Amerika 98, Nitra 48, Zvolen 37, Liptov 37, Orava 36, Prešporok 29, Gemer s Malohontom 27, Hont 10, Novohrad 8, Tekov 7, Šariš 1).

Národný dom bol v časoch, keď ho postavili, stavbou vymykajúcou sa z priemeru. Stavali ho po siedmich rokoch od veľkého požiaru Martina (1881), ktorý zničil veľkú časť mesta, a tým pripravil pôdu pre nový urbanistický vývin mesta. Architektonický návrh vypracoval architekt - staviteľ Blažej Bulla (projekt je jeho vrcholné dielo) a bol schválený Spolkom pražských architektov. Vonkajšok budovy s priečelím zdobeným korintskými stĺpmi riešil v novorenesančnom štýle, neskrývajúc pritom inšpiráciu napoleonským Parížom. Do stavby na poschodí umiestnil zimnú záhradu v ruskom slohu, s presklenou kupolou v kruhovom tvare a s bohatým využitím zelene. V divadelnej sále, Národnej dvorane, boli dve proscéniové lóže, parter, tri galérie a veľký priestor na státie. Zmestilo sa do nej okolo 1000 divákov. Priestory Turčianskeho kasína i klubových miestností stvárnil v štýle ľudovej architektúry.
Základný kameň na výstavbu Národného domu položili v Martine 30. apríla 1888. Budovu stavalo dvadsať murárov z Liptovského Petra a ďalší domáci pomocníci. Pôvodne mala byť postavená už v lete 1889. Prvým verejným podujatím v Dome (uhorské úrady nepovolili používať plný názov Národný dom) bol tradičný silvestrovský večierok 31. decembra 1889. Oficiálne otvorenie sa uskutočnilo 12. augusta 1890 v rámci Augustových slávností. Slovenský spevokol pripravil slávnostnú premiéru hry Márie Oľgy Horváthovej Stratená, ktorú autorka napísala pre túto príležitosť. Hra sa pôvodne volala Slovenská sirota, ale na zásah cenzúry museli jej názov zmeniť.

Na Štedrý deň roku 1891 bola do Martina z Prahy dovezená maľovaná opona, ktorej autorom bol akademický maliar Karel Vítězoslav Mašek. Oponu darovala Umelecká beseda - prvý český umelecký spolok, čo je zachytené aj priamo na nej: BRATŘÍM SLOVÁKŮM - UMĚLECKÁ BESEDA. Opona bola chápaná ako symbol bratskej slovanskej vzájomnosti. Jedná sa o jedinú pamiatku národných dejín v 19. storočí, kde je takto priamo vyjadrený vzájomný vzťah Čechov a Slovákov.

V dôsledku veľkého maďarizačného tlaku silnela potreba zdôraznenia kultúrnych osobitostí a národnej sebaidentifikácie. Program iniciatívy za národné povznesenie dokumentuje aj priečelie Domu, na ktorom bolo pôvodne vyznačené DIVADLO - MUSEUM - CASSINO. Od roku 1890 vystupovalo na pôde Domu duchovné, vedecké a kultúrne združenie pod názvom Múzeum a Bibliotéka. Jeho zámerom bolo vytvoriť národne orientovanú knižnicu a múzeum, ktoré by aj hmotne dokumentovali slovenskú kultúru. Bibliotéka Domu v tom čase suplovala národnú knižnicu. Fondy knižnice tvorili predovšetkým dary a pozostalosti. Jej archív obsahoval do roka 1926, keď bol prevezený do Matice slovenskej, vyše 32 000 kníh - napríklad aj darovaná knižnica kníh z dielní svetoznámych európskych tlačiarní po Samovi Chalupkovi, ktorá z veľkej časti obsahovala knihy jeho otca Adama Chalupku (asi 980 zväzkov). Andrej Kmeť, jedna z vedúcich osobností slovenskej vedy, vyzval verejnosť na Slovensku k zbieraniu a posielaniu muzeálnych etnografických predmetov pre Národný dom. Sám Kmeť odoslal do múzea svoju rozsiahlu geologicko-mineralogickú zbierku. Múzeum bolo sprístupnené roku 1893 a na pôde Domu začala oficiálne vyvíjať svoju činnosť Muzeálna slovenská spoločnosť, až kým sa roku 1908 pre nedostatok vlastných priestorov (pretože chcela realizovať nielen zberateľskú, ale aj výstavnú činnosť a svoje exponáty kvalitne uskladňovať) zo synkretickej inštitúcie Národného domu odčlenila do vlastnej budovy.

Po otvorení Domu v ňom dostalo dve miestnosti aj Turčianske kasíno - spoločensko-politický klub občanov, ktoré vzniklo už roku 1862. Medzi jeho hlavné ciele patrili rozvoj dobrého vkusu, vzdelané a šľachetné obcovanie, rozvoj duševných schopností a inteligencie či pospolité besedovanie. Všetci členovia kasína - muži - si boli rovní, stanovy vylučovali politické boje. Základnou formou práce kasína bola čitáreň časopisov, Kasíno objednávalo slovenské, české, maďarské aj nemecké časopisy. Na jeho pôde sa konali literárno-zábavné večierky, prednášky, recitácie básní, čítanie próz, výstavy obrazov či diplomatické návštevy hostí z celého Slovenska a zo zahraničia. Turčianske kasíno v Martine zaniklo roku 1921, keď sa po národnom oslobodení Slovákov stala jeho funkcia neaktuálna.

Počas histórie prekonal Národný dom určitý stavebný vývin. Najvýraznejšie a najviac zasahujúce zmeny do architektúry sa udiali v rokoch 1952/53, keď ho vtedajšie Armádne divadlo (Slovenské komorné divadlo bolo v päťdesiatych rokoch 20. storočia pod armádnou správou) prestavalo na jednoúčelovú divadelnú budovu.
Viac ako storočie existencie sa na Národnom dome výrazne prejavilo, čo dospelo na začiatku tretieho tisícročia až do jeho stavebného, bezpečnostného a technického havarijného stavu. Revízia javiska po ukončení divadelnej sezóny 2000/2001 nepovažovala ďalšiu prevádzku za bezpečnú. Slovenské komorné divadlo Martin (vtedy Divadlo SNP) otvorilo ďalšiu sezónu už len v priestoroch Štúdia, ktoré bolo k Národnému domu pristavané v rokoch 1987/93. „Záchrana" budovy Národného domu sa začala realizovať roku 2001, s cieľom zrekonštruovať pôvodné architektonické výnimočnosti interiérov, ktoré boli prestavbami v päťdesiatych rokoch 20. storočia do značnej miery zdevastované. Prinavrátiť objekt do pôvodnej podoby, ako ho navrhol jeho hlavný architekt Blažej Bulla a obnoviť súčasnú funkciu budovy ako sídla profesionálneho divadla s najmodernejšou divadelnou technológiou.
Ak teda iniciatíva a zanietenie pri budovaní Národného domu boli v 19. storočí také silné, že za necelý rok národ dokázal v zbierke získať potrebné finančné prostriedky a v priebehu necelých dvoch rokov stavbu postaviť za pomoci dvadsiatich murárov, je až neuveriteľné, že táto národná kultúrna pamiatka sa v súčasnosti rekonštruovala takmer osem rokov. Akoby nešlo len o rekonštrukciu divadelnej budovy, ale aj o rekonštrukciu nášho povedomia. Prestavba sa realizovala aj zo zbierok vyhlásených na pomoc Národnému domu. Objem nutných finančných prostriedkov bol však taký vysoký, že by sa nemohla uskutočniť bez výraznej štátnej podpory - Žilinského samosprávneho kraja, ktorý je dnes zriaďovateľom Slovenského komorného divadla Martin, Krajského úradu Žilina, Ministerstva kultúry SR, Ministerstva financií SR, Úradu vlády SR a ďalších subjektov.

Slovenské komorné divadlo v Martine bude mať opäť svoju historickú prvú scénu. Priestor s jedinečným odkazom našich predkov, ktorý vytvára v Národnom dome viac ako sto rokov to, čomu sa hovorí genius loci. Jeho obnovený duch môže v súčasnom Slovenskom komornom divadle poslúžiť k tomu, aby sa nechalo inšpirovať niekdajšou polyfunkčnosťou budovy a dodalo priestorom divadla širší rozmer aj využitie.

Zuzana Palenčíková

(Text vznikol na základe príspevkov zo seminára Význam Národného domu v kultúrno-spoločenských dejinách na Slovensku, ktorý sa konal v martinskom divadle 30. augusta 2000 a sú publikované v zborníku Načo je národu Dom, ktorý vydalo Divadlo Slovenského národného povstania, Martin 2002.)

SKD Martin – rekonštrukcia

SKD Martin – rekonštrukcia

SKD Martin – rekonštrukcia

SKD Martin – stav interiéru po rekonštrukcii

Rekonštrukcia Národného domu (2001 - 2008)

Od roku 2001 prebiehala rozsiahla rekonštrukcia Národného domu - prvej scény Slovenského komorného divadla vo výške 308 miliónov Sk. Rekonštrukcia bola realizovaná vďaka finančnej podpore Úradu vlády SR, Ministerstva financií SR, Ministerstva kultúry SR (grantový program Obnovme si svoj dom), Žilinského samosprávneho kraja, Nadácie SPP, mesta Martin a súkromných darcov. Z toho viac ako 63,5 miliónov SK poskytol Žilinský samosprávny kraj, zriaďovateľ Slovenského komorného divadla. 

Hlavné zámery rekonštrukcie Národného domu

Výzvy rekonštrukcie

Rekonštrukcia kultúrnej pamiatky Národného domu bola tvorivou výzvou. Národný dom nesmie byť len kultúrnym skalaktitom, ale funkčnou inštitúciou, kde historická architektúra a rekonštrukcia tvoria novú architektonickú symbiózu. Národný dom je súčasťou urbanisticky a architektonicky riešeného Divadelného námestia v Martine a musí byť dokomponovaný tak, aby v ňom tvoril harmonický celok.

Priebeh rekonštrukcie