Archív inscenácií SKD Martin

Rozhovor s režisérom Romanom Polákom pre Nový Život Turca

Avantgarda v Slovenskom komornom divadle Martin po tridsiatich rokoch Polákov Ivanov 21. storočia

Režisér najnovšieho tvorivého opusu v Slovenskom komornom divadle Roman Polák sa v programovom bulletine k „svojmu" Čechovovmu Ivanovovi osobne vyznáva: Martinské divadlo je akousi zlatou niťou môjho režijného života... Naviažme teda na záver uzlíky tej nite v podobe inscenácií, ktoré na martinskom javisku vznikli pod talentovaným a tvorivým umením Romana Poláka v toku rokov, podľa vročenia ich vzniku na javisku divadla v Martine: Palárik: Drotár (ešte ako hosť, 1984), Horák: Medzivojnový muž (1984), Radoev: Ľudožrútka (1984), Shakespeare: Sen svätojánskej noci (1985), Gorin: Thyl Ullenspiegel (1986), Švantner - Polák: Nevesta hôľ (1986), Rózewicz: Pasca (1986), Kočan, ej Ďurko, Ďurko, Jánošík (1987), Marivaux: Dotyky a spojenia (1988), Karvaš: Nultá hodina (1988), Brecht: Baal (1989), Durrenmatt: Návšteva starej dámy (1989), Ayckbourn: Šťastné a veselé (1990), Horák: Divný Janko (1994), Horák: ...príď kráľovstvo tvoje (1996), Shakespeare: Coriolanus (1997), Moliere: Don(a) Juan(a) (2001), Moliere (Polák) Císař: Striptíz Tartuffe (2002), Polák: Úbohý lakomec (2003).
Ruský dramatik Čechov nie je na martinských divadelných doskách našťastie žiadnou zriedkavosťou. Práve naopak, zväčša býva uvedenie niektorej z jeho hier očakávanou i zavŕšenou umeleckou udalosťou sezóny, a to aj v širšom ako martinskom kontexte. Neprekvapí preto, ak podobný osud predznamenával pripravovanú inscenáciu Ivanov. Navyše v réžii Romana Poláka, ktorý je (nielen) v Martine vždy so zvedavosťou vítanou divadelnou osobnosťou. V Slovenskom komornom divadle má od 19. mája 2006 martinský súčasný Ivanov po úspešnej premiére. Inscenáciu hry prijali priaznivo, ba s nadšením práve tak „bežní" diváci, ako aj odborná kritika. Pre štart hry do života na divadelnom javisku - tak v minulosti, ako aj dnes - také súznenie nebýva samozrejmé, a teda pre Ivanova je to dozaista vzácna i pozoruhodná zhoda.
Predsa si však dovoľme na margo aktuálnej najnovšej premiéry Slovenského komorného divadla v Martine - Čechovovho a Polákovho Ivanova - malú historickú reminiscenciu. Veď veľký klasik ruskej literatúry, dramatik svetového mena Anton Pavlovič Čechov je na martinskom divadelnom javisku dobre udomácnený. Ani súčasnému Ivanovovi nechýba v našom divadle protipól.
K inscenovaniu Čechova inklinoval ešte v Martine renomovaný režisér Ľubomír Vajdička. Roku 1976 siahol po málo hrávanom Ivanovovi, o tri roky neskôr režíroval Višňový sad, obe hry boli už vtedy protitradicionalistické. Vajdička vykladal ruského dramatika bez zvyčajnej jemnej pavučiny citov, náznakov, zámlk, ako o tom píše vo svojej knihe Divadlo, ktoré vzniklo divadelný znalec Vladimír Štefko. Početní žijúci pamätníci (určite aj celá silná herecká generácia martinského divadla, dnešní čulí „dôchodcovia") si pri spomienke na martinského Ivanova (s Igorom Hrabinským v hlavnej postave) spred rovných tridsiatich rokov dozaista okamžite vybavia nezabudnuteľnú scénu - šikminu s clivo jesenne popadaným lístím (Jozef Ciller). Emotívna náladovosť priestoru sa však v inscenácii menila vo svoj opak, k vecne prerozprávanému príbehu. Príbehu o unavenom, prepracovanom, pokorenom, unudenom človeku neschopnom činu, ba ani myšlienky. Takto kritický vzťah sa vo Vajdičkovej réžii prejavil nielen v ústrednej postave Ivanova - Hrabinského, ale aj v ostatných výkonoch. V inscenácii neboli veľké individuálne výkony, v úsilí o vecný, na významy sústredený realizmus to bol viac ako solídny ansámblový výkon nastupujúcej mladej generácie divadla (Romančík, Znaková, Hejná, Šulík, Horváth st., Richterová/Plichtová, Výrostko)...
Toľko spomienka na „tridsaťročnú" Vajdičkovu inscenáciu na „starom" javisku Národného domu.
Okrem identického titulu a autora má terajší Ivanov v SKD Martin ešte niečo zaujímavo spoločné - jediného z hercov. Vo Vajdičkovej inscenácii sa uviedol ako doktor Ľvov v jednej zo svojich prvých úloh na scéne nášho divadla mladý, začínajúci herec František Výrostko. V Polákovom Ivanovovi hrá František už ako protagonista, verný tomuto divadlu peknú kôpku rokov, tentoraz v originálne koncipovanej „figúrke" M. M. Borkina. V dobre utrafených groteskných postavách ruských (žeby iba ?!) pseudointelektuálov excelujú herecké opory nášho divadla: Ján Kožuch - gróf Šabeľskij, Michal Gazdík - P. K. Lebedev, Viliam Hriadel - Kosych. Z dám je to Eva Gašparová / Marfa Babakinová, Jana Oľhová /Zinaida Lebedevová a Petronela Valentová /Avdoťja Nazarovna. Rovnocenne presvedčili vo svojich zložitých úlohách osobnostným hereckým zástojom Renáta Rundová ako Sára a Lucia Jašková - Saša. Príslovečnou hereckou osobitosťou zaujal Marek Geišberg ako prečestný doktor Ľvov. V náročnej hlavnej úlohe Ivanova sa divákom predstavuje Milo Kráľ, často s dramatickým hrdinom takmer stotožnený súčasník, človek 21. storočia. Na inscenácii, ktorej ďalšie pozoruhodnosti nebudeme vyzrádzať (scéna, bábky, tajomní účinkujúci) sa spolu s režisérom a hercami výrazne podpisujú: dramaturgička Monika Michnová, autor originálnej scény Vladimír Čáp, kostýmový výtvarník Peter Čanecký, autor výtvarne pôsobivých bábok Ludvík Pozníček, a tiež na objednávku pre martinského Ivanova originálne komponovanej hudby Michal Novinski. Čechovov a Polákov martinský Ivanov - po viac ako 110 rokoch od vzniku - je na svete tiež pre naše storočie. Teraz už iba postačí, ak sa objaví v programovom plagáte SKD tak často, ako sa len dá. Určite k vzájomnej spokojnosti milovníkov martinského divadla, a to z oboch strán pomyslenej divadelnej rampy.
O tom, prečo Čechov a Ivanov, aj po tridsiatich rokoch, dnes v novšom, no priestorovo skromnejšom Štúdiu Slovenského komorného divadla, opäť však v Martine, teraz a tu viac napovie rozhovor. Bude o súčasnej inscenácii, o postave Ivanova aj tých druhých z hry A. P. Čechova, ktorá má určite čo povedať aj v 21. storočí. Zhovárame sa s uznávaným a úspešným Romanom Polákom, režisérom, ktorý na tomto poste pôsobil v martinskom Divadle SNP v rokoch 1984 - 1990, od roku 1988 do roku 1990 aj ako umelecký šéf divadla a aj po svojom odchode z divadla sa sem stále rád vracia.
Zohrali pri vašom terajšom návrate do Martina nejakú úlohu čísla a roky, ako je Ivanov po tridsiatich rokoch, dvadsiata Polákova réžia na martinskom javisku. Cítite v tom zámer, osud či náhodu?
Určite je to zámer, tak trocha náhoda i osud, aj keď neviem, čím by malo byť významné, ak je to v poradí moja dvadsiata réžia v martinskom divadle.

Opýtajme sa jednoznačnejšie: Ivanov je pre vás zaujímavý ako téma, tento titul bol požiadavkou vedenia divadla, či je to práve Čechov ako stále oslovujúci dramatik - inšpirátor?
Čechova mám veľmi rád, Ujo Váňa v mojej réžii na javisku divadla Astorka Korzo sa hrá už desať rokov, v pražskom Divadle bez Zábradlí som režíroval Čajku. Teraz je to Ivanov, ktorého som zatiaľ nikde neinscenoval. Poznám však dobre čechovovské tradície martinského divadla, s takými režisérskymi osobnosťami, ako Ľubo Vajdička, Ivan Petrovický a Miloš Pietor. V ponuke z Martina ma oslovila dramatizácia Ivanova, hoci osobne som sa chystal na Tri sestry. Zaujímavé aj v konfrontácii dramatika s jeho divadelnou postavou je, že tak autor Čechov, ako jeho Ivanov sa už ako 35- ročný vyrovnáva so stratou ilúzií o svete, o živote, Ivanov pochybuje o vlastných ambíciách i o sebe samom. Je to večná téma a o tom je - okrem iného - aj náš martinský Ivanov. O tom, ako žiť, prečo žiť, keď už počiatočné nadšenie zo seba samého pominie.

Prečo však váš dnešný martinský Čechov ako svojho druhu avantgarda?
Avantgarda je hľadanie nových ciest, termín sa sprofanoval, nadobudol až pejoratívny význam. Úlohou či povinnosťou nás divadelných tvorcov však je hľadanie nových ciest. Každý vie, ako inscenovať a hrať Čechova, a práve, že to každý vie, robí Čechova neprístupným publiku. Moja interpretácia akejsi vizuálnej šou, kde sa hrdinovia Čechovovej hry so svojimi reálnymi problémami a konfliktmi pohybujú v akejsi industriálnej kruhovej centrifúge, ukazuje Ivanova prenasledovaného víziami, stelesnenými bábkami. Celý ten svet tajomstva a rituálu, kruh rituálov nášho života obsluhujú herci japonského divadla, akoby vedeli o našich osudoch a živote niečo viac, ale neodhalia to. Napriek všetkej vizualite možno netradičného tvaru, verím, že sa zvýrazňuje posolstvo samotného autora Čechova.

Práve v čase intenzívnej režijnej práce v Slovenskom komornom divadle ste sa stali riaditeľom Činohry SND v Bratislave. Čo si od toho sľubujete, resp. aké sú očakávania našej prvej scény?
Moje očakávania sú také, že sa mi snáď podarí nadviazať na všetko pozitívne v SND a že sa podarí naštartovať nový priestor novostavby divadla. A to v tom zmysle slova, že sa priestor priblíži nielen Bratislavčanom, ale občanom celého Slovenska, že bude dýchať kultúrou a zaujímavými divadelnými činmi, že sa divadlo hlavne svojou tvorbou dostane do povedomia. A to v čase, keď komercializácia kultúry dosiahla takmer svoju amplitúdu. Myslím, že je čas ukázať aj inú možnosť, ktorú má spoločnosť, aby si uvedomila svoju kultúrnu a morálnu kontinuitu.
Hektika skúškového obdobia sa skončila, je po premiére. Ako relaxujete, v súkromí vás stále vidno v spoločnosti dvoch žien, jednej po boku, a druhej - celkom maličkej - ešte v kočíku?
Relaxujeme najradšej v prírode, pri opekaní špekáčikov. Keď sme v Bratislave, tak na Železnej studničke. Veľké výlety si ešte s dcérkou v kočíku dovoliť nemôžeme, ale v Turci sme boli v Gaderskej aj Blatnickej doline.

Vlasta Kunovská
[Nový Život Turca, 6. 6. 2006]