Hra Viliama Klimáčka Staré lásky zvíťazila roku 2003 v súťaži pôvodných dramatických textov Dráma. Viliam Klimáček sa pravidelne umiestňuje medzi víťazmi tejto súťaže, ako aj českej súťaže o cenu Alfréda Radoka, ktorá má podobný charakter. Bez zveličenia možno povedať, že Klimáček patrí medzi najvýraznejších a najčastejšie uvádzaných súčasných slovenských dramatikov. Ako nám prezradil, pri písaní Starých lások myslel na konkrétnych protagonistov Slovenského komorného divadla. A treba povedať, že jeho hra naozaj umožňuje hercom, aby ukázali svoje majstrovstvo.
Staré lásky sú komédiou o partii spolužiakov z gymnázia, ktorá sa na krátky čas dá opäť dohromady po dvadsiatich rokoch, keď sa z emigrácie vráti jeden z nich, charizmatický elegán Klinec. Medzi bývalými spolužiakmi sa objavuje niekdajšia triedna krásavica, dnes majiteľka kaviarne, v ktorej sa dej odohráva, ďalej nezamestnaný opilec, ktorého opustila žena, homosexuálny organista a samozrejme emigrant Klinec, z ktorého sa vykľuje pekný podvodník.
Klincov príchod naruší zabehanú rutinu, vyplaví na povrch spomienky na mladosť a v konečnom dôsledku obráti život ostatných naruby. V hre sa konfrontujú niekdajšie mladícke túžby s dnešnou realitou ľudí v strednom veku, ktorí už sami majú dospelé deti. Spomienky do hry vnášajú nádych nostalgie, porovnanie so skutočnosťou je naopak veľkým zdrojom humorných situácií, hoci občas ide o smiech cez slzy. Na Starých láskach sa zabavia rodičia, ktorí už majú na čo spomínať, ako aj ich deti, ktoré to všetko ešte len čaká.
Jedna otázka pre Viliama Klimáčka (1958), autora hry: Sám priznávate, že táto hra sa od Vašich predchádzajúcich textov pre divadlo trochu líši. V čom je iná?
Viliam Klimáček: Staré lásky som si pracovne pomenoval ako „čechovovskú" drámu napísanú na konci 20. storočia; pokúsil som sa o tzv. well-made play, „dobre napísanú hru", a robilo mi to radosť. Myslím si, že po štyridsiatich hrách, ktoré mám ako autor za sebou, mám právo napísať aj takýto viazaný, presne vystavaný text. Pre mňa je vlastne toto experiment. Napísať v roku 2004 hru „staromódnym" spôsobom, s pevnou výstavbou, mi pripadá presné. To neznamená, že tak budú vyzerať aj moje ďalšie veci, ale v tom okamihu bolo pre mňa zaujímavé napísať pokojne tečúcu divadelnú rieku. Tá odlišnosť je zámerná. Staré lásky som od začiatku vymýšľal s predstavou, že ak zvíťazia v súťaži Dráma, uvedú ich v martinskom divadle.
