Repertoár

Čechov po slovinsky (Peter Scherhaufer, .tyzden)

Čechov po slovinsky
Peter Scherhaufer, .tyzden, roč. 3, č. 13

Tri sestry sa z cárskeho Ruska presúvajú do súčasnosti, aby v kúpeľni rodičovského domu otvorili nezahojené rany a zaujali k otcovi a matke nový, šokujúci postoj.

Tri sestry slovinského dramatika Vinka Möderndorfera, ktoré uviedlo v marcovej premiére Slovenské komorné divadlo Martin, sú parafrázou na Čechovovu rovnomennú hru. Pomenovanie ústrednej ženskej trojice (Oľga, Máša, Irina) podľa originálu z roku 1901 potom nemôže prekvapiť. Rovnako ako Čechovove, aj Möderndorferove sestry túžia po šťastí, odlišný je však jeho obsah. Napriek podobnostiam sa obe hry líšia v tom najpodstatnejšom - v žánrovom vymedzení. Kým Čechov napísal Tri sestry ako klasickú drámu o hľadaní si miesta v živote a vo svete, Möderndorfer ich poňal ako čiernu komédiu o rozklade rodiny.
Príbeh moderných Troch sestier sa začína oslavou 50. výročia svadby ich rodičov. Títo vystavia už dospelé dcéry nečakanému rozhodnutiu, ktoré odštartuje množstvo generačných výčitiek, ako aj sesterského osočovania. Rodinné dusno vyvrcholí v kúpeľni rodičovského domu, kde si jeho obyvatelia a návštevníci povedia veci, ktoré ich trápili celé roky. Napriek tomu, že ide v divadle už o mnohokrát počuté traumy, v ktorých nechýba ani incest, aj vďaka naturalizmu v podobe drsnej bitky, obliatia teplou polievkou alebo namáčania hlavy do vane plnej vody, nám neznejú ako klišé. Kúpeľňové druhé dejstvo je zároveň nositeľom niekoľkých symbolických motívov.
Kruté pravdy vychádzajú na povrch akoby z tmy, do ktorej sa miestnosť ponorí po vypadnutí poistiek. Predrať sa na svetlo im pomôže najstaršia zo sestier Oľga tým, že v kúpeľni zapáli sviece. Mladému režisérovi Michalovi Náhlíkovi sa Möderndorferovu komicko-smutnú poetiku podarilo pretransformovať do atmosféry inscenácie pomerne presne. Z javiska bolo cítiť nielen súčasný Balkán, kde sa príbeh odohrával, ale aj staré Čechovovo Rusko. Južanský temperament postáv a živú hudbu (akordeón, klarinet, tuba), ktorá inscenáciu dynamizovala a podčiarkovala jej groteskný podtón, dopĺňal spev, verše, ale aj pojedanie nakladaných uhoriek. Atmosféra prvého - záhradného - dejstva pripomínala kolorit filmov Emira Kusturicu. Scéna Jozefa Cillera bola realistická, aj s niekoľkými menšími rekvizitami funkčne podporujúcimi komické mizanscény. Kostýmy Lenky Kadlečíkovej a masky Martina Blizniaka pomohli charaktery postáv jemne dokresliť, v niektorých prípadoch pôsobili aj ony ako stimul ku grotesknosti. Samotným sestrám, ale napokon aj ostatným postavám hry, však chýbali výraznejšie vnútorné rozpory. Psychologicko-sociálnu komplexnosť pôvodných Čechovových hrdiniek ani zďaleka nedosiahli. Napriek tomu ponúkli Möderndorferove postavy trom martinským herečkám (Jana Oľhová, Petronela Valentová, Eva Gašparová) viacero silných momentov. Postavy rodičov (Martin Horňák, Ľubomíra Krkošová) a Oľginho manžela (František Výrostko) v sebe niesli náznaky karikatúry.
U manželskej dvojice to bolo spôsobené až prílišným rečovým akcentovaním senility, u zaťa zvláštnym detinským račkovaním. S minimom predpísaného textu sa ako partner Iriny - nie úplne „nezávislý" pozorovateľ diania v dome - predstavil Marek Geišberg.
Komický a ľudový prvok Möderndorferovej hry, ako aj určitá povrchnosť napokon trochu neutralizovali intenzitu silnejšieho divadelného zážitku a hlbšej výpovede. Aj satiricko-sarkastický záver prišiel akosi prirýchlo, hoci katarzným nábojom bezpochyby disponoval. Dobrým človekom neostal nikto, a tak to predsa chodí aj v živote - nikto nie je bez viny. Otázkou ostáva, či výsledok diváka skutočne podnietil k premýšľaniu a dodatočnému duševnému spracovaniu až sebauvedomeniu, alebo ho len pobavil.