Repertoár

Komédia šitá na mieru citlivým krajčírom (Dagmar Podmáková, RadioINET - SRO)

KOMÉDIA ŠITÁ NAMIERU CITLIVÝM KRAJČÍROM
Dagmar Podmaková, RadioINET Slovenský rozhlas, 14. 5. 2004
Reč bude o poslednej premiére v Slovenskom komornom divadle v Martine, komédii chorvátskeho autora Mira Gavrana Zabudni na Hollywood.
V ten istý deň sa konala aj iná premiéra komédie, a to na bratislavskej Novej scéne, kde uviedli hru anglického autora Johna Chapmana Nemocnica na pokraji. Bratislavčania si požičali humor z ostrovov, pričom názov ich snaženia karikuje populárny český seriál Nemocnica na okraji mesta. Pomohli si známymi i menej známymi hereckými osobnosťami a v minulosti invenčným režisérom. Podľa širších ohlasov - nielen kritiky - je výsledok už mimo úrovne hranice vkusu.
Nuž hej, Bratislava si môže všeličo dovoliť - od nesebakritických tvorcov až po nekritických (či snobských?) divákov. Iná situácia je však mimo hlavného mesta. Podľa počtu obyvateľov je v týchto mestách menej divákov, teda aj menej repríz. Svojho diváka si tam divadlá musia vážiť, prilákať nie menami, ale aj pokusom o umelecký zážitok.
Martinčania na záver sezóny predstavili ďalšiu z hier tohto chorvátskeho autora. Gavranova produkcia je naozaj obdivuhodná. Píše hry, scenáre, prózu pre dospelých i pre deti. „Jeho hry boli preložené do takmer dvadsiatich jazykov a uvedené v Chorvátsku, Holandsku, Spojených štátoch, Slovinsku, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, Bosne a Hercegovine, Indii, Česku a na Slovensku," prezrádza v programovom bulletine Gavranov dvorný prekladateľ, literárny vedec Ján Jankovič. Informácie v tomto programe sú na malom priestore dostačujúce, zaujímavý je výpočet chorvátskych autorov, ktorých hry hrali na martinskom javisku. Dovolíme si však predsa len jeden doplnok. V roku 1949 divadlo uviedlo hru s iniciálami mena autora J. H. Jedna pani povedala. Ide o chorvátskeho autora Jožu Horvata a jeho hru Prst pod nosom. Takže ten počet je ešte väčší.
Gavranova hra Zabudni na Hollywood je komorným textom pre dve osoby. Herca v staršom strednom veku, v minulosti relatívne úspešného, a mladého talentovaného uchádzača o štúdium na vysokej škole. Ten starší, Martin, je tam aj pedagógom. Navonok sebaistý, vo vnútri frustrovaný, závistlivý, vystatovačný. Mladý, Marek, má poriadnu dávku drzosti, životnej improvizácie, je nezaťažený minulosťou, obdivom. Žije pre dnešok. Martin ho pripravuje na prijímacie pohovory za mastný honorár na ruku. Pomaly si nachádza k nemu vzťah. Zisťuje, že je talentovaný, aby napokon u svojich kolegov vybavil, že Mareka vyhodia. Sebaobrana, strach z mladosti, talentu a možnosti úspechu iného (budúceho) kolegu, zapracovali. Viackrát sa hovorí o konkurze na americký film, na ktorý sa obidvaja prihlásia. Martin na nosnú úlohu, Marek za štatistu. Osud sa obráti. Marek, neúspešný kandidát na študenta herectva, dostane hlavnú rolu. Donedávna ešte úspešný Martin je tento raz neúspešný, pretože, tak ako v živote, pravdepodobne aj tam nadhrával. Zabudni na Hollywood je reálny odkaz starému, aby uvoľnil priestor mladej krvi, ale aj metafora, hra o nás všetkých. Bez ohľadu na profesiu.
Scéna Sone Mrázovej je viac popisná ako kreatívne inšpiračná. Časť steny na ľavej strane je oblepená kritikami, pár fotografiami. Nad nimi bábka, anjel, múza s rozprestretými krídlami, ktorá pripomína skôr pekelný výjav ako ochrankyňu umenia. Je jej karikatúrou, nasvietená na červeno otvoreným výsmechom talentu, poctivosti. Na pravej strane sú v stene zamontované tri obrazovky, ktoré majú pravdepodobne slúžiť ako Martinovo svedomie. Zábery na postup šminkovania tváre Othella, Martinove názory na túto postavu i herca, sú vonkajškové prvky pokusu o obraznosť, o všeobecne čitateľný znak. Starý bicykel na pravej strane, ktorý plní funkciu stacionárneho, naznačuje nemennosť času; neosobné ležadlo ako u psychológa zas pokus o sebaanalýzu.
Inscenátori citlivo upravili text na slovenské pomery. Jazykolamy, príprava umeleckého prednesu, ale aj niekoľko konkrétnych reálií. V hre je veľa priamych odkazov s citáciami na diela Shakespeara, Goetheho a iných autorov. Nie každý divák ich však dešifruje, na niektorých miestach skôr otupujú jeho pozornosť, ako ju vyvolávajú. Gavranove samocitácie napovedajú o istom stupni narcizmu, ktorý má pravdepodobne ukázať na všeobecne platnú ľudskú slabosť.
Mladý režisér Michal Náhlík necháva obidvoch hercov sa vyhrať. Martin Martina Horňáka je introvertnejší,herec kladie dôraz na slovo, jeho význam, intornáciu, mimiku, úspornejšie gesto. Marek Mareka Geišberga je mladistvo prirodzený, mrštný, uprednostňuje pohybovo-gestické prostriedky pred mimickými či hrou s intonáciou. Mierna rečová vada je len ďalším prvkom jeho spontánnosti. Pri niektorých pasážach ich hra na hru sa dotýka aj kusu diváka (napr. dvorenie 90-ročnej starene). Tu by menej znamenalo viac, nemalo by ísť len o prostoduché zveličenie karikatúry. Takýchto výstupov je však menej. Je to daň mladého začínajúceho režiséra, ktorý časom aj pre hercov namiesto schovania jednej či obidvoch rúk do vreciek vybuduje dômyselný komediálny výstup, kde tá ruka i vrecko budú významotvorným činiteľom.
Ak divák nebude hľadať veľa filozofie v tejto (nie najlepšej Gavranovej hre), zabaví sa. Mieru vkusu totiž ani autor, ani inscenátori neprekročili. Najväčšou devízou je rovnocennosť partnerov na javisku - skúseného Martina Horňáka a začínajúceho Mareka Geišberga.