S Robom Mankoveckým a Milom Kráľom o

Štúrovská poézia či koncert pre 21. storočie?

Najprv zažilo martinské publikum pozitívny šok v závere júna na festivale Dotyky a spojenia. Postaral sa oň sugestívny rockový koncert nezvyčajnej kapely Štúrovci, prichádzajúcej na námestie z divadla odnaproti. Naživo, prekvapujúco a v neopakovateľne prajnej atmosfére zaplneného nočného Divadelného námestia v Martine. Práve tu znela „starodávna" poézia generácie štúrovcov vo výsostne súčasnom, modernom muzikantskom „prevedení", mimoriadne sugestívne, živo, aktuálne. Od decembrovej premiéry rovnomennej hry žijú už na javisku SKD Štúrovci (koncert zrušený) ako inscenácia. Originálny projekt dvojice autorov - režiséra Doda Gombára a dramaturga Róberta Mankoveckého je pravidelným repertoárovým predstavením martinského divadla. Nebýva, pravda, bežným zvykom, aby sa na doskách javiska podieľala hudobná zložka v divadelnej inscenácii tak, ako je to v Štúrovcoch.
Dvojrozhovor s tými, ktorí majú hudobne štúrovcov - zrušený koncert „na svedomí", čo-to objasní. O inšpirujúcej poézii básnikov štúrovskej generácie, koncerte na ich podnet v rámci divadelného festivalu Dotyky a spojenia 2006 či hudobnej tvorbe priamo na telo domáceho divadla a aj „muzicírovaní" na javisku Slovenského komorného divadla hovoríme s členmi umeleckého kolektívu SKD Martin: Róbertom Mankoveckým (poverený riaditeľ divadla, dramaturg, skladateľ, všestranný hudobník (klavír, gitara...), v inscenácii Štúrovci (koncert zrušený) postava Tóna Bernoláka) a Miloslavom Kráľom (herec, umelecký šéf divadla, skladateľ, klávesista, spevák, v Štúrovcoch Ondro / Andrej Sládkovič).

Mohli by ste pripomenúť, ako vlastne vznikla myšlienka uviesť na pódiu v Martine poéziu generácie štúrovcov v rockovom štýle, v podob „lajf" koncertu. A odkedy bolo jasné, že „zrušený koncert" bude aj hra na javisku martinského divadla?
Robo Mankovecký: Naším pôvodným zámerom v autorskej trojici - režisér Dodo Gombár, ja ako dramaturg pri výbere básnických textov a Milo Kráľ, spoluautor hudobnej podoby - bolo pripraviť jednorazový, účelový projekt exteriérového uvedenia rockového koncertu v rámci otvorenia divadelného festivalu Dotyky a spojenia Martin 2006. Od začiatku bola jedna z prvých úvah, že témou bude niečo z národných dejín, a teda z prostredia martinských osobností histórie a literatúry, napríklad Vajanský, Škultéty a podobne. Určujúce pre nás však bolo, orientovať sa na otvorenú scénu, situovať koncert na divadelné námestie, a tak sa sústrediť na výrazný hudobný vklad. V rozhovoroch sa veľmi rýchlo vykryštalizovali ako téma štúrovci, z nich štyri výrazné tvorivé osobnosti tejto generácie. Mali sme jasný zámer - konfrontovať štúrovskú poéziu so súčasnosťou, a to pesničkovou formou. V priebehu skúšok sa ukázalo, že naši štúrovci vzniknú ako rocková kapela, v ktorej sa stretli jej členovia v základnej zostave - Ľudo, Janko, Ondro, Samo, teda Štúr, Kráľ, Sládkovič a Chalupka plus „starý" Tóno Bernolák.
Milo Kráľ: Pochopiteľne, že sme ako divadelníci mysleli už počas skúšok koncertu na budúcu inscenáciu a jej javiskové uvedenie v najbližšej sezóne. Koncert bol akoby pozlátko nad príbehom, ktorý chceme dopovedať divadelne. Zahrať s kapelou, ale tiež slovom to, čo si na námestí jednoducho nemôžeme dovoliť, lebo v takom priestore sa to nedá. Pre zámer koncertu nie sú dobré divadelné odbočenia a pre divadelný tvar je to zasa naopak potrebné. Zámerne striedame napätie, preto sme Štúrovcov inscenovali ako skúšku kapely. Chceli sme ukázať „kuchyňu" skupiny, diváka vyvádzame z atmosféry našliapaného koncertu a ukazujeme vzťahy ľudí a realitu tvorby.
V prípade hotových, ba notoricky známych, básnických textov štúrovcov vznikala hudba priamo na známe slová. Kto a aké texty vyberal?
Robo Mankovecký: Priniesť na stôl výber básnických zbierok poézie vybratých autorov Štúrovej generácie bola moja úloha. S režisérom Gombárom sme sa však dohodli, že čítať a vyberať budeme všetko a každý najskôr osobitne. Potom sme vybrané texty porovnali a spoločne selektovali. Je zaujímavé, že vari až na dve básne bol náš výber úplne zhodný. Od začiatku boli jasné „tutovky" ako Chalupkovo Mor ho!, Sládkovičova Marína, Dunaj... Janka Kráľa a k nim pribudli všetky ostatné.
Dohodli ste sa aj hudobne, čo, ako a kto má komponovať?
Robo Mankovecký: Prvú fázu rozdelenia práce na zhudobnení poézie na seba zobral režisér. Konkrétna tvorivá časť už vznikala podľa toho, kto z nás a k čomu viac prirodzene inklinuje. Lyrickejšie pesničky ako Marína a Adela sú dielom Mila Kráľa, ja som sa podpísal na dynamickejších skladbách. Dôležité a podstatné pre nás všetkých bolo, aby javisková verzia vznikala takým spôsobom, ako bežne vznikajú skladby v rockových kapelách. Teda každý mal rovnakú možnosť názoru i prispenia do konečnej podoby pesničky... Štúrovské básne dostali rockový štýl, je tam aj rap, SKA, džez, blues...
Milo Kráľ: V pesničkách je zreteľne viditeľné prekrývanie žánrov. Jedinečnosť projektu spočíva aj v tom, že všetci členovia kapely sú rovnako dobrí a zdatní muzikanti, ako herci. Takže po odložení hudobného nástroja hráme bez problémov činohru.
Kto zažil štúrovcov či už ako koncert kapely pod holým nebom alebo divadlo Štúrovci (koncert zrušený) iste uzná obdivuhodný skladateľský a kompozičný prínos divadelníkov - hudobníkov. To sa často v repertoárovom divadle nevidí...
Robo Mankovecký: Na Slovensku priamo pre divadlá komponujú hudbu asi tak dve desiatky autorov. Z toho jediní dvaja sú v divadle aj priamo zamestnaní a to sme my s Milom. Preto je výhodné robiť podobné pôvodné projekty práve v našom Slovenskom komornom divadle v Martine.
Pri spätnom pohľade na niektoré nedávne inscenácie sa dá vystopovať podobná línia v našom divadle...
Robo Mankovecký: So živou kapelou a pôvodnými divadelnými pesničkami sme úspešne účinkovali už v inscenáciách Limonádový Joe, Cesta okolo sveta za 80 dní, Divadlo sa stále hrá či Dušnosť... Jednotlivé nástroje vtedy obsadili okrem hudobníkov z umeleckého súboru aj zvukári, osvetľovači, technici, teda boli svorne zapojení tiež zamestnanci divadla.
Martinský koncert aj inscenácia Štúrovci nárabajú s básnickou tvorbou i osobnými ľudskými osudmi predstaviteľov všeobecne uctievanej, ba nedotknuteľnej štúrovskej generácie veľmi voľne, výrazne demýtizujúco, s ľahkým odstupom a nadhľadom. Nebojíte sa konzervatívneho diváka?
Robo Mankovecký: Je skôr otázne ako veľa ľudí dnes štúrovskú tvorbu i dobu vôbec pozná. U ľudí znalých veci sa skôr stretávame s reakciou, či je to na javisku nášho divadla skutočne Štúr, Kráľ, Chalupka, či zhudobnená poézia, ktorú hráme, je skutočne taká stará, keď je aj dnes neuveriteľne živá a aktuálna. Také témy ako - žijeme totálne konzumne, sme nekultúrni, nevážime si skutočné hodnoty - to bolo v generácii pred 150 rokmi a je to tu aj dnes, vo všetkých historických epochách. Mení sa len jazyk doby, témy však ostávajú. Vo svojej podstate sa ľudia menia najpomalšie. Ohlasy na štúrovcov máme aj od príslušníkov staršej generácie, prijímajú inscenáciu s porozumením. To však nevylučuje možnosť, že sa náš divadelný názor niekoho v publiku aj dotkne.
Bolo možné stotožniť sa s textami, ktoré sú staré v mnohých prípadoch viac ako poldruhastoročia?
Milo Kráľ: Na Slovensku je zúfalo málo dobrých textov, z ktorých netrčí kšeft a ktoré sú úprimnou výpoveďou autora. V štúrovcoch som tú výpoveď cítil. Použiteľnosť poézie tvorivých osobností štúrovskej generácie prešla do dnešných dní.

Vlasta Kunovská
(Nový život Turca, 31.1.2007)