Repertoár

Viac smiechu neoslabuje (Oleg Dlouhý pre Denník SME)

Viac smiechu neoslabuje

Komédia so silnou témou a jasným posolstvom, navyše okorenená šarmom, ostrovtipom, hereckou vynaliezavosťou, je hodnejšia ako trudnomyseľné rozjímanie nad všehomírom. Konverzačka je u nás považovaná za divadelný druh nehodný skutočného umelca. Akoby záujem o zábavu degradoval diváka na úroveň bezduchého konzumenta hamburgerov. Akoby sme nevedeli, že smiechová terapia je už dávno „rehabilitovaná". Komédia Španiela Juana Carlosa Rubia Fajčenie je drina s podtitulom Rollingova terapia patrí k hrám, ktoré síce neobjavujú nové vesmíry, ale obratne vykresľujú, akí sme. Dvojicu protagonistov osud zviazal do manželstva, ktoré sa skončilo rozvodom. Jack po rokoch neodolá pokušeniu a navštívi bývalú manželku Susan v jej novom pôsobisku. Má pocit, že mnohé nebolo dopovedané a verí, že práve teraz je ten správny okamih na objasnenie minulosti. No pitvanie p­režitého prináša pre bývalých manželov i pre divákov mnoho prekvapení. Ukazuje sa, že ani jeden nie je svätec, že s pravdou svojvoľne narábali obaja, len aby si upevnili nadvládu nad tým druhým. Rubio je k hrdinom nemilosrdný, odkrýva ich v mnohých diskreditujúcich situáciách a pristihuje ich pri poriadnych klamstvách. Jeho hrdinovia hovoria šťavnatým jazykom aj o tých najintímnejších detailoch, avšak nikdy neskĺznu do vulgarity či lascívností. Za to patrí ocenenie aj prekladateľovi Romanovi Bratovi. Navyše dramatik hovorí o ťaživých veciach, ktoré môžu postihnúť aj mnohých v hľadisku, s vtipom a nadhľadom. Dramatickým situáciám nechýba sarkazmus. Korunu všetkému dáva záver, keď postaví na hlavu skutočne všetko, čo aspoň trochu pripomínalo počas hry nejakú hodnotu. Rubiova hra chce plastických hercov, pre ktorých pohrávanie sa s fikciou či paradox je akoby prirodzenosťou. Hosťujúci Peter Gábor ich v martinskom SKD našiel vo Františkovi Výrostkovi (Jack) a Jane Oľhovej (Susan). Pre oboch nie sú princípy takéhoto divadla vzdialené. No režisér s protagonistami akoby si pri čítaní Rubiovej hry nasadili čierne okuliare. Sústredili sa viac na vážnu nôtu príbehu, na autorov nadhľad zabudli. No príliš ťaživé rozoberanie minulosti oslabilo záverečnú pointu, že klamstvo je síce drina, no mnohí ju s ľahkosťou v duši vyhľadávajú. V epizodických postavách Yolmy a Michaela sa uviedli Ľubomíra Krkošková a Dominik Zaprihač, ich komický potenciál v molovo ladenej inscenácii ostal nevyužitý. A tak ľahkosť komédie prinieslo iba scénické riešenie Jozefa Cillera, divadelne účinné kostýmy Kataríny Holkovej a výborný hudobný výber režiséra. Najnovšia martinská inscenácia je vkusná, zaujímavá, ale viac smiechu by neoslabilo závažnosť Rubiovho textu.

Oleg Dlouhý (Denník Sme, 2.10.2008)