Repertoár

Šepoty a výkriky zostali cudne v pozadí

Z našich dejateľov minulosti sa do divadla dostáva, žiaľ,  iba málokto. Štvorportrét Hany Gregorovej, Ľudmily Podjavorinskej, Eleny Maróthy-Šoltésovej a Terézie Vansovej preto zaujíma v súčasnej dráme výnimočnú pozíciu. Mnohé osudové črty sú pre tieto dnes viac-menej zabudnuté spisovateľky veľmi podobné. Ako rovesníčky museli pri vstupe do slovenskej literatúry, ale aj do spoločnosti, prekonávať mnohé úskalia, podozrievania, ba i odsudky.

Mozaika názorov a postojov

Kamil Žiška a Zuzana Palenčíková nenapísali biografickú hru, ale divadelne impresionistickú mozaiku z názorov, postojov i osudových priesečníkov štyroch vo svojom čase nekonvenčných žien. Doba, reálie, konflikty slúžia iba ako podnety na rozohranie intímnych nálad, prežitkov, snov, túžob, ale i smutných vytriezvení hrdiniek. Viac ako príbeh či dramatické konflikty sú v hre dôležité odkrývania vnútorného sveta - dramatických postáv, ale aj herečiek.

Štyri osudy

Čaro inscenácie držia v rukách štyri herečky, ktoré zjavne vedia o svojich hrdinkách veľmi veľa. Divák uverí, že sa s nimi v mnohom stotožňujú. Chápu obdobie s jeho konfliktmi, jemnými detailmi podčiarkujú nadčasovosť celej kompozície. A preto sa môžu sústreďovať viac na detaily, z ktorých sa im aj akcentovaním psychologických nuansí vyjavujú štyri vzrušujúce osudy. Pohrávajú sa so svojimi postavami, ale aj s mnohými ďalšími súčasťami inscenácie - s kostýmami, s rekvizitami, s priestorom, ako aj so štylizovaným pohybom, ktorý estetizovala choreografka Stanislava Vlčeková.

Nielen pre nežné pohlavie

Marija Havran dotvára kostýmy v procese inscenácie. Z prostej bielej haleny prezlečie herečky do štyroch krásnych rób. Aj samotné postupné prezliekanie prináša veľa významov - o ich snoch, túžbach i sklamaniach. Ale aj viacnásobná hra s mužskou košeľou má svoju gradáciu - od dievčenskej túžby po láske až k očisťovaniu sa od nepriazne osudu. Scénografia Toma Cillera kontrastom čierneho priestoru a svetelnými výsekmi interiérov i exteriérov akcentuje snivosť a intímnosť jednotlivých častí. Umožňuje herečkám dotvárať scény hrou s mobiliárom i rekvizitou.

Všetko sa na scéne deje v štylizovaných obrazoch, podporených emocionálne bohatou hudbou Jozefa Vlka. Žiška akoby ani nerežíroval, cudne ostal stáť v pozadí a šepkal si s herečkami. Vytvoril však inscenáciu, ktorá dokáže osloviť nielen súčasné príslušníčky nežného pohlavia.