Repertoár
Sedem dní do pohrebu - divadlo, ktoré účtuje s minulosťou
Sedem dní do pohrebu - divadlo, ktoré účtuje s minulosťou
Oleg Dlouhý, divadelný kritik | 30. mája 2012 12:00Román Jána Roznera Sedem dní do pohrebu vyvolal pred dvoma rokmi zaslúženú pozornosť, keď ho mnohí označili za literárnu udalosť uplynulej dekády. Zaujal silou intímnej výpovede o dobe, ktorú dôverne pozná stredná a staršia generácia. A verme, že objasní doby minulé aj vnímavým príslušníkom generácie, ktorá socializmus nezažila.
Manžel prekladateľky Zory Jesenskej, ktorý bol sám publicistom a prekladateľom, sa nerozpakoval poodhaliť najdôvernejšie zákutia duše a mysle intelektuála. Človeka narážajúceho na systém, ktorému kedysi veril a ktorého vlastné vytriezvenie odsunulo medzi nepohodlných či neprijateľných pre vtedajší režim, vtedajšiu spoločnosť.
Roznerove spomienky sú náročným čítaním, rátajú so znalosťou doby a reálií, a preto viac než príbeh rozpráva o svojich impresiách, o0 svojom údele. Z hľadiska divadla a drámy je tento román veľmi tvrdým orieškom. Z pohľadu súčasnej dramaturgie je aktuálne uvedenie tohto titulu na doskách Slovenského komorného divadla v Martine mimoriadne pozitívnym signálom.
Vylepšovať nič netreba
Dramatizátor Peter Pavlac s Roznerovým románom narába veľmi pokorne. Zbytočne nedramatizuje, nekomentuje, nedomýšľa, čiže "nevylepšuje" autora. Vyberá situácie, ktoré sú navonok epickým zápisom konkrétnej udalosti, no obsahujú v sebe konflikt jedinca s dobou, s okolím, s priateľmi i tými ostatnými. A tak ponúka inscenátorom špecifické dramatické okamihy.
Jozef Ciller ponúka na javisku skoro prázdnu scénu - stôl, zopár stoličiek, oblok s kvetinkou, ktorá nenápadne zmizne. A v pozadí zoradené stoličky, akoby z obradnej siene domu smútku... Aj kostýmy Marije Havran sú nenápadným dokreslením hrdinov.
Režisér Ľubomír Vajdička s kvartetom hercov pretavil predlohu, scénu, kostýmy i hudbu Petra Mankoveckého do kompaktného javiskového tvaru. Spočiatku sa zdá, že dominantným prvkom inscenácie je slovo, referujúce o dobe, o profesiových i osobných profiloch Jána Roznera a Zory Jesenskej. Daniel Heriban a Jana Oľhová so slovom narábajú triezvo, uvážlivo, strážia úspornosť gest, minimalizujú expresivitu prejavu iba na najvypätejšie okamihy. Daniel Heriban tu vytvoril svoju zatiaľ najkompaktnejšiu dramatickú postavu. Divák uverí, že napriek istému odstupu sa so svojimi postavami stotožňujú.
Zrozumiteľnosti inscenácie prispieva Mladá žena Lucie Jaškovej, ktorá hrá niekoľko najdôležitejších osôb smutného predpohrebového týždňa.
Keď dodnes mrazí
Obraznosť inscenácie graduje po prestávke. Najprv sa zjaví Ján Kožuch ako Starší Rozner - niečo ako hrdinovo alter ego. Onedlho do hľadiska prichádzajú ďalšie tajomné indivíduá, rozdajú divákom "odporúčanie", aby sa pohrebu kontroverznej prekladateľky nezúčastnili, usádzajú sa na stoličky v pozadí a nemo sledujú vrcholiacu osobnú drámu. Pamätníkom doby neodbytne pripomínajú povestnú Štátnu bezpečnosť, ktorá dozerala naozaj na všetko...
Hrôzu tohto obrazu udržuje režisér až do záveru inscenácie. Herci po klaňačke odchádzajú a nemí špicli sledujú, ako sa my diváci zdvíhame z tohto "pohrebu" a ako sa rozchádzame... Katarzia v podobe mrazenia v chrbte.
Roznerov román je sugestívnym záznamom doby a jej ľudí. Vajdičkova interpretácia je sugestívnym divadlom, ktoré diváka frapuje nevtieravými paralelami nadčasovosti tejto výnimočnej prózy.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
Ján Rozner - Peter Pavlac: Sedem dní do pohrebu. Dramaturgia: Róbert Mankovecký, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Marija Havran a. h., hudba: Peter Mankovecký, réžia: Ľubomír Vajdička a. h., hrajú: Jana Oľhová, Daniel Heriban, Ján Kožuch, Lucia Jašková a i. Premiéra 25. mája v SKD Martin.
