Po tridsiatich rokoch od legendárnej inscenácie Ľubomíra Vajdičku sa na dosky martinského divadla vracia Ivanov, inscenácia hry Antona Pavloviča Čechova - nesmrteľného klasika ruskej literatúry, ktorého dnes považujeme za jedného zo zakladateľov modernej drámy.
Tak ako iné Čechovove klasické komédie, aj Ivanov sa pohybuje na hranici medzi komikou a trpkou tragédiou. Napätie na javisku nevzniká na základe komplikovaného deja, ale vyplýva z vnútornej citovej drámy, ktorú prežívajú autorove postavy. Hlavný hrdina hry Ivanov prežíva v tridsiatich piatich rokoch veľkú životnú krízu. Stratil ilúzie o druhých aj o sebe samom; má dlhy; jeho život ho neuspokojuje; už nemiluje svoju ženu - skrátka, jeho život sa dostal do slepej uličky. Nerozumie sám sebe, a preto hľadá príčinu svojho stavu, ale nachádza len neurčitý pocit viny. Jazykom dnešnej doby by sme povedali, že Ivanov trpí syndrómom našej doby - syndrómom vyhorenia, ktorý podľa súčasných psychológov robí z človeka prázdnu schránku, vlastnú karikatúru.
Napriek tomu, že od napísania Čechovovej hry Ivanov uplynulo takmer sto dvadsať rokov, jej hlavný hrdina rieši tie isté dilemy, ako mnohí z nás. Jej téma sa nás dotýka, sami poznáme zo svojho okolia ľudí, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, a preto túto hru považujeme za výsostne aktuálnu aj pre dnešného diváka.
Inscenácia sa stala udalosťou sezóny 2005/2006 a získala DOSKY za najlepšiu inscenáciu, réžiu, scénu, kostýmy a scénickú hudbu.
Na medzinárodnom festivale malých scén - JoaikimInterFeste v Srbsku získala Cenu za vizuálne pôsobenie inscenácie. Porota na Ivanovovi ocenila to, že jej vizuálny aspekt tvoril ďalší dramatický prvok inscenácie, a to v originálnom, nekonvenčnom spôsobe. Sofistikované prvky scény, svetla, bábok a ich animátorov sa stali integrálnou súčasťou inscenácie.